Jdi na obsah Jdi na menu
 


Kapitán

17. 2. 2008
Obrazek

Autor: Nikola Poláková

Kapitán - pre Vás meno obyčajného koňa, pre nás meno velikána. Velikána na ktorom sa dobýjali víťazstvá ...

Je neskoršie poobedie. Všade na majetku panuje ticho, dnes sa jazdilo len ráno a iba z haly sa ozýva tlmená hudba sprevádzajúca voltížny tréning. Vetrík sa hrá s listami stromov a ticho si pofukuje. Dve mladé učnice si berú vodítko a chystajú sa z pastvy doviesť starého koňa, ktorý si užíva dôchodok. Zrazu sa k nim nebadane priplietlo menšie dievčatko, ktoré mohlo mať asi tak 7 - 8 rokov. Nemalo problém naviazať konverzáciu a tak sa s nimi dalo do reči. Bolo sa tu pozrieť na svoju kamarátku. Učnice jej zas prezradili, že idú doviezť z pastvy koňa. Kedže najlepšie roky mal už za sebou volali ho pre jeho rozvahu a múdrosť "Pán Kôň". Dal sa chytiť bez problémov a učnice ho nechali viesť malým smelým dievčaťom. Dievčatko ohromilo, že tento kôň, ktorého vedie, má byť starý. Vyžarovala z neho sila, autorita a majestátnosť. Iba oči... ...tie čierne hlboké oči prezrádzali, že si odžil dosť. Dievča si ho zastavilo a pozrelo mu do nich. Čo v nich našlo ho prekvapilo - žiarila v nich láska. Kôň sa hlavou so širokou bielou lysinou jemne obtrel o jeho ruku a kráčal hrdo ďalej vedený dieťaťom. To dieťa som bola ja a ten kôň sa volal Kapitán ...

Bol to na pohľad celkom obyčajný kôň. Bol vysoký, bledohnedej farby, so širokým chrbtom, čiernou hrivou a chvostom a širokou bielou lysinou na hlave. Nič zvláštne. Bežný pozorovateľ by zbadal toto. Človek, ktorý sa však zaujíma o príbehy ľudí a koní, by zbadal vysokého starého koňa, ktorého rešpektujú všetci - kone aj ľudia. Zbadal by tiež, že z tých čiernych hlbokých očí sála aj veľká inteligencia, že krk má napriek starobe vysoko zdvihnutý, hlava hore, široká hruď. Hruď, v ktorej bije veľké srdce ...

Narodil sa na majetku 16. júna 1977 z matky Keša a po otcovi menom Častuš. Pôvodne sa z neho mal stať parkúrový kôň. Skákať vedel, ale nie tak celkom podľa predstáv a ideálov parkúrového trénera. Skákal ako vedia skákať všetky kone. Obyčajne... nič mimoriadne. Tak ho zasa skúšali iní na drezúru. Vedel sa pekne ohýbať, čo mu zostalo po celý život. Nebol tvrdý ako iné voltížne kone. Nakoniec však zakotvil v prevádzke.

Avšak majsterka Jana Majdlenová v ňom videla niečo viac ako iba obyčajného koňa. Začala ho lonžovať a učit voltížu. A tak sa začala jeho kariéra. Jedného z najlepších voltížnych koní tedajšieho sveta ...

Vďaka nemu dosiahli Šalania na jeho chrbte mnohé úspechy. V mladšom veku nosieval skupinu, neskôr jednotlivcov a ako starší deti. Dokonca s nim prežili aj cestu lietadlom, keď ho prepravovali do Argentíny, kde boli pozvaný na preteky CVI. Isté je však jedno - nikdy ich nesklamal ani nezradil. Prípadov, kde vďaka nemu vyhrali je veľa, ale spomeniem jeden, na ktorý mnohí spomínajú .... a vďaka Kapkovi v dobrom. Boli to majstrovstvá a naša veľká skupina bojovala o čo najlepšie výsledky. Avšak Kapitán sa potkol a v jednej chvíli mu všetci padli na krk. Jeden z trojice sedel na krku a snažil sa ďalším dvom pomôcť postaviť sa, no bolo to nemožné. Kapitán cválal ďalej, no pod váhou na krku ju stále skláňal bližšie a bližšie k zemi. Ešte kúsok a všetci padnú pred neho a on ich prejde. Ale Kapo vedel čo sa deje. Zdvihol krk a hlavu tak vysoko ako len vedel (čo je s vyvezovákmi dosť náročne) a cválal ďalej. Hlavu mal vysoko až kým sa nepostavili a necvičili ďalej a Kapitán ju až potom dal opäť do normálnej polohy. To čo pre nich urobil bolo neskutočné. Potknúť sa môže každý kôň, ale zdvihnúť hlavu v cvale keď má na krku skoro 200 kg nie je bežné.

Kapitán mal 25 rokov, keď sa velká skupina chystala po rokoch opäť na majstrovstvá sveta v Jereze. Kapitán bol už starý, veľmi starý ...a všetci to čakali. Ale on sa držal a... čakal. Čakal na svoju majsterku, na svojich voltižákov!! Keď sa po týždni vrátili, Kapitán ich privítal prvý. Najbližšiu víkendovú službu Kapitán ležal a vyzeral zle. Dostal koliku a odmietal sa postaviť. Deti a i všetci prítomný sa s ním lúčili, majsterka zo všetkých najviac a napokon veterinár ukončil Kapkovo trápenie.

Časťou vystúpenia na Prvomájovej cene 2002 bola aj ukážka voltíže a vtedy znela z úst Šalských voltižákov súčasných i tých minulých táto baseň:

Tak si nám odišiel, dobrý môj Kapitán,

Do krajiny dobra - kde ťa už nič nebolí,

kde zvíťaš sa so svojimi konskými priateľmi,

verím, že počkáš na nás v tom nádhernom konskom nebi,

aby sme znovu tvorili jednu dušu a jedno telo,

"jazdec a jeho kôň" tak,

ako je to dané už dlhé veky,

tak zbohom buď náš verný nikdy na teba nezabudneme.

Čakal... počkal a zvítal sa. Rozlúčil sa tak ako vždy. Hrdo a milujúco. Miloval ľudí a oni milovali jeho. Lásku mu vracali a opätovali a on to robil po celý svoj dlhý život podobne. Mal mimoriadny charakter a vysokú inteligenciu.

Pri vchode na SOUP sú dve pamätné tabule. Jedna patrí Likavke - zakladateľke chovu a na druhej stojí meno KAPITÁN...

O voltížnych koňoch sa nepíšu príbehy. Nie sú známe, lebo väčšina ľudí si myslí, že nedokázali nič mimoriadne. Iba cválať do kruhu. A toto bol jeden príbeh pre vás. O jednom z koní menom Kapitán, nevšednom koni so všedným menom, na ktorom mnohí voltižéri dobyli kolbiská, vybojovali víťazstvá. Nikomu z nás nevadí, že nie je o ňom napísane v galérií slávnych. My si píšeme vlastnú galériu a on v nej má prvé miesto. Tak ako jeho odstrihnutý zapletený chvost visí na čestnom mieste v sedlovni. Milovaný, milujúci, hrdý, majestátny, ale v prvom rade NÁŠ.

Epilóg

A tam hore stojí Kapo v celej svojej výške. Občas sa prebehne a pase sa, ale pri tom všetkom hlavne čaká. Na svojich voltížákov. A keď postupne všetci prídu, zvíta sa s nimi, pristúpi k múriku, drgne do pripravených hmadiel a naznačí im, aby opäť tvorili harmonickú dvojicu.

"Kto to bol Kapitán, pani majsterka?"

"Nevieš?? Najlepší voltížny kôň, aký chodil po Slovenskej zemi".